Dlho vyvíjaný projekt Heavy Rain z dielne Quantic Dream, autorov svojho času výnimočnej (ale nie dokonalej – hlavne po stránke príbehu) adventúry Fahrenheit budil pozornosť už od počiatkov svojho vývoja. Pamätníci si isto dobre spomínajú na famózny trailer, vrámci ktorého sa jedna z hlavných protagonistiek snaží uniknúť z domu vraha. Odhliadnuc od faktu, že oným trailerom autori nešetrne odhalili až príliš zásadný cliffhanger finálneho produktu, bolo už v tom čase jasné, že na poli adventúr ešte originalita zďaleka nevymerala a aj napriek pomalému tempu a nutnosti hráča zapojiť do interaktívneho sveta aj svoj mozog, má tento žáner stále čo povedať. Dnes, kedy Heavy Rain svojim príbehom a spracovaním búra zaužívané princípy svojho materského žánru je na čase si povedať, ako sa veci majú. Je herné médium dostatočne schopné predložiť hráčovi formou a obsahom príbeh, rovnajúci sa filmovému plátnu?

Filmový... to je ten správny pojem, ktorý možno použiť v prípade základnej charakteristiky Heavy Rainu. Prakticky každá dobre známa a zaužívaná technika z dielne produktov kinematografie si našla cestu aj tu a i keď niekedy nefunguje tak ako má (k tomu sa dostaneme neskôr), v konečnom súčte výsledných dojmov je to rozhodne evolučným krokom vpred. Už len samotná úvodná kapitola spojená s oboznamovaním sa s hlavnými protagonistami stojí za zmienku najmä z toho dôvodu, že sa pevne drží formy filmového rozprávania (letmý náčrt charakterov hrdinov, ich východzie osudy a pod.) v závere ako bonbónik prinášajúc ukážkovú dramatickú scénu, takú na akú je hráč zvyknutý z televíznej obrazovky resp. kina, nie z interaktívnej aplikácie zvanej hra. Tento akýsi prológ funguje vrámci vyprofilovania kľúčových charakterov prakticky bezchybne a vytvára tak ideálny odrazový mostík pre naštartovanie hlavného príbehu. Ten sa toči okolo štvorice hrdinov, ktorých –ako už býva zvykom- spočiatku nespája prakticky žiadne puto. Iba občasný, tu a tam sa objavujúci a krajne nezreteľný náznak dá hráčovi vedieť, že nakoniec sa všetky cesty osudu predsa len spoja, aby v grandióznom finále raz a navždy vyriešili nosnú otázku hry, v tomto prípade majúcu podobu identity Origami Killera, únoscu a súčasne aj vraha malých detí. Práve ten je kľúčovým anti-hrdinom príbehu a tým spomínaným kvázi „lepidlom“, ktoré hrdinov s pribúdajúcimi odohranými hodinami čoraz silnejšie zomkne k sebe. Architekt Ethan Mars, sústavne deprimovaný smrťou jedného zo synov, totižto stráca počas daždivého poobedia aj syna druhého a práve vďaka záhadnej krabici od topánok obsahujúcej štvoricu origami postavičiek, ktorú len tak mimochodom obdrží, sa dostáva do prvého kontaktu s vrahom. Madison Paige, navonok krehká novinárka trpiaca insomniou spočiatku iba náhodne tápa vo vlnách svojho nového článku, aby v neskorších etapách príbehu vyložila svoje karty na stôl, ukazujúce smerom k spomínanému Killerovi. Rovnakým objektom záujmu sa zaoberajú aj ostávajúce dva charaktery –  na triptocaine závislý detektív FBI Norman Jayden a súkromné ex-policajné očko Scott Shelby. Obaja, sú na stope obávaného masového vraha, obaja ale pristupujú k hľadaniu dôkazov úplne iným spôsobom.

Už z výpisu hlavných hrdinov je jasné, že po stránke variability a motivácie postáv sa Heavy Rain určite radí medzi to naj, čo tu doteraz bolo. Navyše, pestrá paleta vedľajších charakterov vhodne dopĺňa celkovú mozaiku depresívneho a patrične zamotaného príbehu, ktorý využívajúc práve hustý lejak ako médium formujúce temnú a ťaživú atmosféru núti hráča pochybovať o úmysloch aj tých najkladnejších postáv. Scenár sa doslova vyžíva v prekvapivých odhaleniach, posúvajúcich hráčove chápanie príbehu presne tam kde chce. A predovšetkým, tam, kde chce hráč samotný!

Vysoká miera interaktivity z hľadiska hráčovho smerovania nosnej story je totižto zrejme tým najzásadnejším, kvôli čomu sa oplatí Heavy Rainu venovať svoj čas. Faktor nepredvídateľnosti, vďaka ktorému nikdy nebudete vedieť ako sa nasledujúca séria scén a epizód odohrá, navyše podporuje aj parameter znovuhrateľnosti, keďže hra má hneď niekoľko koncov, líšiacich sa práve podľa toho, ako ste sa v kľúčových okamihoch príbehu zachovali. Je jasné, že na radikálne zmeny v hernom dianí si ešte nejaký ten piatok budeme musieť počkať (inými slovami, v hre je len jeden vrah a nie je možné vašimi rozhodnutiami zmeniť jeho identitu), ale aj tak je vskutku parádna flexibilita osudov hrdinov natoľko atraktívna, aby ste jej venovali nie len jedno, ale hneď niekoľko zahratí. Z hľadiska príbehu zamrzí len niekoľko vecí – scény s nádychom erotiky sú zbytočné a kontraproduktívne, motivácia niektorých postáv je často krát veľmi povrchná a nepodložená a ak budete pozorne sledovať konanie jedného hrdinu (schválne neprezradím ktorého), odhalíte vraha skôr než sa vôbec rozkrútia kolesá story na plné obrátky.

Samotné vyprávačské techniky berúce si za vzor okrem iného aj klasické detektívne seriály súčasnosti (CSI) pôsobia vierohodne a až na drobné chyby v animáciách postáv (resp. ich mimiky) budete dianie na obrazovke sledovať zo zatajeným dychom. Problém ale nastane v prípade, kedy bude vyžadovaná vaša interakcia. V takej situácii prichádza na radu premyslený systém quick time eventov riadiacich prakticky všetky vaše rozhodnutia a len tak pomimo aj plne využívajúci motion senzor dualshocku. Jednoducho sa vám na obrazovke zobrazia ikonky tlačítok gamepadu a vašou úlohou bude tieto symboly postláčať v presne danej postupnosti. Tento mnohými preklínaný aspekt Mc´Donaldizácie spoločnosti (zjednodušovanie pre masy) ale slúži aj ako výborný vyprávačský nástroj, keďže vám kedykoľvek počas hry umožní vypočuť si myšlienkové pochody hrdinov bez toho, aby ich počuli ostatní herní protagonisti. Ovládanie Heavy Rainu je teda netypicky koncentrované iba do tejto podoby a aj keď to sprvu pôsobí kostrbato a neohrabane, časom si zvyknete a najmä počas akčných scén vám skrytá genialita a premyslenosť schémy naplno ukáže svoje klady. Na margo ovládania mám iba jednu výtku – pohyb postáv je vyriešený nadmieru neergonomicky a keby bola hra ešte viac orientovaná na prieskum terénu, bol by to vskutku nežiadúci a výrazne rušivý aspekt inak výbornej atmosféry.
     
Technické spracovanie, berúce na seba celú tu ťarchu vizualizácie a prezentácie zámerov scenáristu a herného režiséra, funguje bez väčších problémov prakticky dokonale. Problém ale nastáva u mimiky a výrazových prostriedkov niektorých hrdinov / postáv. Scott Shelby je bez výhrad najlepšie spracovanou hernou entitou k dnešnému dňu, čo ale rozhodne nemôžem povedať o jeho kolegoch. Ethan v chvíľach napätia hádže podivné grimasy, Madison nedáva najavo žiadne výraznejšie emócie a prostitútka, ktorá vrámci kastingu pôsobila nadmieru vierohodne, v hre sa nedokáže uveriteľne ani zasmiať. Samozrejme, istý podiel na spomínaných nedostatkoch má určite aj technológia snímania tvárí, ale aby som vás zbytočne nevystrašil tak musím na obranu hry povedať, že uvedené kiksy sa v hre vyskytujú len ojedinele a pokiaľ im nebudete vyslovene venovať svoju pozornosť, často krát si ich ani len nevšimnete. Zbytok herného sveta je ale po stránke grafiky bez diskusií tou ideálnou kulisou, priam pýtajúcou si výborne gradujúci, dramatický príbeh formátu Heavy Rain. Majstrovsky skomponovaná hudba už len podčiarkujú celkovo výsostne profesionálny dojem, ktorý vo mne technické spracovanie titulu zanechalo.

 
Originálny a odvážny, taký je Heavy Rain z pohľadu bežného hráča. Z pohľadu herného fajnšmekra je to ale titul, ktorý svoj kultový status nebuduje hromadou mŕtvol a krvi, ale precízne napísaným dejom a postavami, vďaka ktorým dostáva pojem herný zážitok predsa len sviežejší a pamätihodnejší nádych. Je preto jasné, že aj napriek drobným nedostatkom  je odhaľovanie totožnosti Origami Killera v podaní titulu Heavy Rain zásadnou hernou udalosťou, ktorú by ste si za žiadnych okolností nemali nechať ujsť!

naše hodnotenie: 90%